Asi pred dvomi týždňami sa mi do rúk dostal album Hrana od Mareka Brezovského a Oskara Rózsu, ktorý síce vyšiel už v roku 1999, ale myslím, že teraz vyšla jeho reedícia. Na Slovensku akurát prebiehalo koncertné turné s týmto názvom a ja som si povedal, všade to nejako moc vychvaľujú, čo mi vždy príde pomerne podozrivé, najmä v tejto dobe hudobného marazmu. O Marekovi Brezovskom som prakticky nič nevedel, len jeden kamarát ho predo mnou vychvaľoval, v mysli som si ho spájal s jeho sestrou Mirkou, ktorá bola svojho času popová speváčka. Oskara Rózsu som už dávno vnímal ako dobrého basáka, najmä z čias jeho fungovania vo Free Faces, ale aj tak som neveril, že by tento projekt mohol byť niečím výnimočný.
Tak som si album stiahol do mp3 prehrávača a v jedno ráno cestou do práce som si ho pustil. Už začiatok prvej skladby „Keď kvety stromom odpadnú“ ma prinútil pomyslieť si: „Hups, tu sa asi udialo niečo nezvyčajné.“ A čím ďalej som album počúval, tým som bol o tom stále viac a viac presvedčený. Pochopil som, že tento album je jedno z mála svetlých miest v našej hudbe a bol som šťastný, pretože už som stratil všetku nádej, že okrem starých majstrov typu Deža Ursínyho alebo Collegium Musicum na Slovensku môže vzniknúť aj niečo skutočne hodnotné, prekvapivé a hudobne mimoriadne cenné.
A presne taký album Hrana je. Úžasná výpoveď mladého génia, ktorého život bohužiaľ vo veľmi mladom veku ukončili drogy. Neviem, ale pri niektorých skladbách, najmä hádam pri „Holičovej výpovedi“, som cítil vplyv už spomínaných bohov slovenskej hudby, Collegium Musicum. Svojimi prekvapivými motívmi a nápadmi sa hudba Mareka Brezovského na túto kapelu aspoň niekedy ponáša.
Je skutočne ťažké pochopiť, čo všetko sa muselo skrývať v tomto skladateľovi a v jeho mladej duši, keď bol schopný zo seba dostať toľko famóznej hudby. Veď mal preboha len dvadsať rokov, keď zomrel! Čo to bolo za génia?
Lenže klobúk treba dať dolu aj pred Oskarom Rózsom. Jeho interpretácia na tomto albume, či hudobná alebo vokálna, je dokonalá. To, že je dobý muzikant, som vedel, aj keď aj v tomto smere ma uchvátil svojou multiinštrumentálnosťou. Ale že je okrem toho aj vynikajúci spevák schopný úžasne citlivo interpretovať texty, som naozaj netušil. V tomto smere sa mi páči aj spev samotného Mareka Brezovského, o ktorom sa jeden kritik vyjadril, že mu príliš nesedí jeho „blavácky akcent“. Nech robím, čo robím, práve ten sa mi páči, vyznieva tak milo drzo, presne tak, ako by mal znieť pri mladom bratislavskom hudobníkovi, aby sme mu uverili, že to čo hrá a spieva, myslí smrteľne vážne, ale zároveň to berie s istým nadhľadom.
Jednoducho musím týmto dvom pánom a všetkým, ktorí na albume Hrana spolupracovali (zvučné mená: Martin Valihora, Juraj Tatár, Erich „Boboš“ Procházka, Andrej Šeban a ďalší), úprimne poďakovať za záchranu slovenskej hudby. A zároveň si hádam aj trochu poplačem, pretože sa obávam, že podobný počin sa u nás tak skoro neobjaví. Ale zasa, kto vie. Možno práve v tejto chvíli kdesi pri klavíri sedí nový Marek Brezovský a zachraňuje hudbu…