Možno by som mal napísať „Ja a The Clash“, ale táto kapela je pre mňa taká blízka a dôverná, že to „the“ tam skrátka ani nepotrebujem. Prvý krát som sa s ňou stretol ešte strašne strašne dávno, keď opätovne, tuším kvôli reklame na džíny, letela ich pesnička Should I stay or should I go v nej použitá. Skladba ma hneď chytila, asi ako každého, len keď som videl klip, ten sa mi už tak moc nepáčil, lebo tam boli škaredí pankáči a vtedy sme sa ich ešte báli. Najhorší bol ten, ktorý si dal dolu čiapku a uprostred pesničky strašne zajačal.
Po rokoch sa ku mne Clash dostal prostredníctvom kamarátov, ktorí kdesi splašili album Combat Rock a ten mi akosi nevdojak učaril svojou zvláštnou atmosférou a zvukom. Samozrejme, dve skladba na ňom som už poznal, spomínanú Should I… a Rock the Casbah. Akurát som vtedy na pár týždňov odchádzal na brigádu do Čiech a tak som si posledný deň pred odchodom nechal na kazetu nahrať celý album. Niektorí možno nechápu – myslel som magnetofónovú kazetu, bol som vtedy hrdým majiteľom walkmana, nesmejte sa, bolo to už dávno. Ale ten album ma dostal. Prakticky mi pomohol prežiť tie otrocké týždne. Piesne ako Straight to hell, Ghetto defendant či Sean Flynn bolo niečo, čo som dovtedy nepočul, magický svet, dokonalé texty, dokonalé hudba… Akurát jedno som nechápal: Ako môže niekto (konkrétne Joe Strummer) byť tak drzý a spievať, keď spievať vôbec nevie? Neskôr som mu však prišiel na chuť a jeho hlas a spev mám rád, veď nakoniec trefne sa na jeho adresu vyjadril kamarát: Joe spievať vie, akurát na to nemá hlas.
A potom to išlo ako veľká voda. Pokupovali sme si všetky ich albumy, filmy, prakticky 90 percent času sme počúvali práve ich, no ale niet sa čomu čudovať, v tej dobe sme rozbiehali kapelu, samozrejme pankovú, a Clash boli ako učitelia dokonalí. Mladým kapelám odporúčam prečítať si knihu The Clash – Smrť alebo sláva, tuším tak sa to volá, je to pre ne tá najlepšia „príručka“, dokonalý svet rokenrolu, slávy, pádov a absurdít všetkého druhu.
Clash hral v mojom živote významnú rolu. Keď sme ešte skúšali pred rokmi v rodičovskom byte dvoch členov bratov našej kapely, po skúške sme si vždy pustili videokolekciu clashovských hitov. To už niekedy značne niektorých kamarátov znervózňovalo, tak sme to sem tam obmieňali s klipmi The Stranglers. No a potom zasa The Clash…
Ku Clashu sme úspešne pritiahli aj o niečo mladšiu generáciu, napríklad keď sme v záhradnej krčme v Novom Meste nad Váhom na koncerte kapely Anonym Kids začali kričať, ako kedysi fanúšikovia v Londýne: We want the Clash! We want the Clash! (Tento okamih bol aj základ nášho budúceho priateľstva a partnerstva.)
Ak by som mal povedať, ktorý album je pre mňa tým najlepším, úprimne, neviem. Prvý je skutočne pankový, napríklad skladbu White riot považujem za najklasickejšiu pankovú pieseň všetkých čias, čistú esenciu panku, ďaleko pankovejšiu než Anarchy in the UK od Sex Pistols. Druhý album Give´m enough rope obsahuje viac rokenrolu, cítiť na ňom zaujímavý posun, tretí London calling obsahujúci rovnomenný hit alebo silnú skladbu Guns of Brixton, je už experimentálnejší a členovia kapely už majú väčšie hudobné zručnosti, čo je skutočne počuť. Album Sandinista je zasa veľkolepý, ale sú tam aj slabšie momenty, keďže kapela naň nahrala všetko, čo sa jej dostalo pod ruku, ale obsahuje mnoho neobyčajne silných piesní, napríklad úžasná Something about England, ktorá ma vždy dostane. Potom nasleduje už spomínaný Combat Rock, ktorý je zrejme mojou srdcovkou a to nielen kvôli pocitom nostalgie, ale aj vďaka fantastickej hudbe a textom. Posledný album Cut the Crap, už bez Micka Jonesa, je mnohými zaznávaný, ale ja osobne ho mám veľmi rád, neviem sa nabažiť skladieb ako This is England a najmä North and South. A navyše, má zvláštne čaro osemdesiatych rokov, ktoré mi je veľmi blízke.
Clash hrá v mojom živote stále veľkú úlohu, aj keď už nie som členom kapely, ani už nežijem „rokenrolovým“ životom. Niektorý z albumov mám stále v mp3 prehrávači a stále ma ich skladby dokážu nadchnúť, stačí, keď len ako bývalý bubeník počúvam výkon Toppera Headona. Ich piesne sú nadčasové, rozumné, citlivé, revoltujúce, majú stále čo povedať a stále ich bude nachádzať vždy nová generácia, často aj šialených fanúšikov, ako som aj ja. A to je dobre, lebo podľa mňa ide o sakra dobrú kapelu. Ale čo, nebudem trocháriť – najlepšiu kapelu všetkých čias.