Túto nemeckú kapelu združenú okolo legendárneho frontmana Rio Reisera v našich zemepisných šírkach príliš veľa ľudí nepozná. A to je veľká škoda, pretože hoci ide o skupinu, ktorá vznikla v roku 1970 a svoju činnosť skončila v roku 1985, jej texty sú stále aktuálne, ba bez nejakého preháňania môžeme povedať, že dokonca ešte oveľa aktuálnejšie, ako kedykoľvek predtým.
Ako som už spomenul, jej zakladateľmi boli spevák, hudobník a herec Rio Reiser, R.P.S. Lanrue, Kai Sichterman a Wolfgang Seidel. Každý z nich mal ledva dvadsať rokov. Ešte predtým, v roku 1966 sa R.P.S. Lanrue spýtal Ria Reisera, či by nechcel spievať v jeho kapele Beat Kings, ktorá robila covery známych bigbeatových songov. Onedlho nato obaja založili ďalšiu spoločnú kapelu De Galaxis. Pri istom divadelnom projekte sa stretli so Sichtermanom a Seidelom, slovo dalo slovo a vznikla kapela Ton Steine Scherben, čo v preklade znamená hlina, kamene, črepy. Inšpiráciu pre tento názov našiel Rio v citáte objaviteľa antickej Tróje Heinricha Schliemann: „Všetko, čo som našiel, bola hlina, kamene a črepy.“
Prvé dve piesne, ktoré nahrali, boli „Macht kaputt, was euch kaputt macht“ a „Wir streiken“, prvá z nich v preklade znamená Znič to, o ničí teba a druhá, ako ste už možno uhádli, jednoduché Štrajkujeme. Teda už hneď na začiatku bolo jasné, akým smerom sa novovzniknutá kapela bude pohybovať. Radikálne texty, provokatívny prejav, silné ľavicové a antikapitalistické cítenie… Keď k tomu pridáme nesmierne nápaditú a emocionálne silnú hudbu v tom najlepšom bigbeatovom prevedení, vznikne nám dokonalý produkt veľkého talentu a ľudskosti, ktorým Ton Steine Scherben bezpochyby bol.
Prvý veľký open stage koncert odohrali na Love-and-Festival vo Fehmarne, kde vystúpili pod menom Rote Steine, čiže Červené kamene. Debutového albumu sa dočkali už v roku 1971. Jeho názov bol Warum geht es mir so dreckig? a obsahoval veľké hity ako Macht kaputt, was euch kaputt macht, Der Kampf geht weiter alebo Ich will nicht werden, was mein Alter ist. Kapela vďaka týmto piesňam prakticky okamžite získala kredit rebelov a radikálnych antikapitalistov. Ich hudobný štýl by sme pokojne mohli pomenovať ako politický bigbeat, čo je skutočne trefný názov najmä pre ich prvé obdobie tvorby, ktoré okrem debutového albumu zahŕňa aj ďalšie LP vydané v roku 1972 s názvom Keine macht für Niemand, čiže Žiadna moc pre nikoho, ktorá okrem iného obsahuje aj pieseň s rovnakým názvom, ktorá odráža silné antiautoritárske a anarchistické cítenie členov kapely a najmä ich lídra Ria Reisera, ktorému sa širšie budem venovať v jednom z ďalších článkov. Album je už hudobne veľmi vyzretý, prakticky každá pieseň by mohla byť vydaná ako singel. Za povšimnutie stoja špeciálne Die letzte Schlach gewinnem wir, Schritt für Schritt ins Paradies, Der Traum ist aus alebo Wir müssen hier raus!
Kapela sa vyjadrovala snáď ku všetkému, čo sa im zdalo ako konanie proti zdravému rozumu, ako bolo napríklad zvyšovanie cien lístkov za MHD v piesni Mensch Meier, vyprázdnenie squatu políciou v piesni Rauch-Haus-Song. Ich pieseň Keine macht für Niemand mala byť dokonca niečím ako hymnou pre ľavicovú teroristickú brigádu Rote Armee Fraction, tí ju však odmietli s tým, že úplne nevyjadruje ich myšlienku boja a nastolenia diktatúry proletariátu. No najmä v začiatkoch boli ich vzťahy skutočne dobré, veď nakoniec aj kapela aj budúci teroristi sa pohybovali v rovnakom prostredí.
V roku 1975 sa kapela presťahovala zo Západného Berlína na vidiek, kde si chceli oddýchnuť od úlohy vedúcich protagonistov alternatívnej scény. Zároveň sa trochu odkláňajú od silného politického smerovania, čo je už zreteľne cítiť na dvojalbume Wenn die Nacht am tiefsten… Hudobne je zo všetkých troch vydaných albumov najrozmanitejší, kapela sa na ňom pohrala aj s jazzom, folkom či štýlom ethno. Texty už nie sú také radikálne, je z nich skôr cítiť melanchólia a chuť kapely vyskúšať aj iné smery.
Po treťom albume si členovia skupiny dali dlhšiu pauzu, ďalšie LP vydali až v roku 1981. Opäť išlo o dvojalbum a tento sa vola IV(Die Schwarze). Je na ňom zreteľný príklon k new wawe a hudobné experimentovanie. Reiser do textov vkladá slovné hračky, v ktorých je už len nepatrný politický podtón. Ich posledným štúdiovým albumom bolo LP Scherben vydané v roku 1983. V ňom akoby už znovu naberali svoju niekdajšiu kritickú silu a opäť sa vyjadrovali k spoločenským problémom, ako napríklad v piesni Mole Hills Rockers, kde rozoberali nezamestnanosť a problémy so stratou zamestnania.
O dva roky neskôr, v roku 1985 sa Ton Steine Scherben rozpadli. Jedným z dôvodov boli aj obrovské finančné ťažkosti a dlhy, keďže hoci bola kapela v povedomí ľudí nesmierne úspešná, pokiaľ išlo o peniaze, sa to povedať nedalo. Na hudbe, ako tu už pri kapelách podobného razenia býva, skrátka nechceli zarábať a robiť komerčnú tvorbu bolo pre nich horšie ako smrť. Druhou príčinou rozpadu bol pocit kapely, že už povedali všetko, čo povedať mali a tak by bolo najlepšie skončiť. Z toho by si niektoré kapely, aj slovenské, rozhodne mali brať príklad.
Ton Steine Scherben teda skončili v osemdesiatych rokoch minulého storočia. No hudba, ktorú nám zanechali, je tak neuveriteľne silná, že mne osobne pri jej počúvaní niekedy naskakujú zimomriavky. Je tu hudba zdravého rozumu a čistého srdca, hudba ľudskosti, lásky a bratstva. Takých kapiel, akou boli Ton Steine Steine, po nich už veľa nebolo. No niekoľko by sa ich predsa len našlo. A práve o tých budem písať v tomto blogu.